Nikdy, nikde nesmieš zabudnúť na svoj pravý smer. Prečo ješ každý deň? Keď sa rodíš, odkiaľ prichádzaš? Keď zomrieš, kam pôjdeš? “Prichádzať s prázdnymi rukami, odchádzať s prázdnymi rukami – tu je ľudské.” Všetci prichádzajú na tento svet nič si neprinášajúc. Všetci niekam odchádzajú nič si neodnášajúc. Nič si so sebou nemôžeme vziať. A predsa medzitým každý chce nejaké veci, každý sa za vecami naháňa a všetci sú veľmi pripútaní k veciam.

Ale keď sa rodíš, všetko je už dané. Tvoja karma na tento život je už predurčená karmou, ktorú si vytvoril v minulom živote. Nič s tým nenarobíš. Je však jeden spôsob, ako to zmeniť. Ak svoju myseľ ovládaš z okamihu na okamih, potom môžeš zmeniť svoj život a zabrániť tomu, aby bol tvoj život automatickým produktom tvojej karmy.

Preto by si mal svoju energiu zamerať na to, ako práve teraz udržiavaš svoju myseľ: pri pohybe, státí, sedení, ležaní, hovorení, mlčaní, pohybe či prebývaní v úplnom pokoji – kdekoľvek a kedykoľvek – ako si udržiavaš svoju myseľ? Vonkajšie podmienky a vonkajšie situácie neustále kradnú tvoju myseľ a vláčia ju sem a tam. Je možné nájsť svoju pravú podstatu uprostred všetkého tohto prichádzania a odchádzania, uprostred každodenných aktivít. Nazýva sa to udrživanie nehybnej mysle.

Tento svet je každým dňom komplikovanejší. Okolo teba sa neustále deje veľa, veľa vecí. Je mnoho áut a veľa lietadiel neustále prilieta a odlieta. Nové vedecké a technologické zmeny sa objavujú rýchlejšie, ako ich dokážeme stráviť. Každý deň tiež pozeráme televíziu, chodíme do kina, chodíme tancovať alebo vyrážame do rušného mesta. Stretávame veľa ľudí, lietame sem a tam. Je potrebné plánovať a dokončiť projekty v stanovenom termíne. Všetky tieto veci nie sú ani dobré ani zlé. Ale berú ti energiu, takže nemôžeš udržať svoje centrum uprostred svojich aktivít. Potom, keď zomrieš, kam ide tvoje pravé ja? To je niečo, čo by ťa malo nadovšetko zaujímať. Sledovanie televízie nie je zlé. Ísť do kina nie je zlé. Stretnutie s priateľmi v meste nie je zlé. Akýkoľvek druh konania nie je dobrý ani zlý a nemal by byť problémom. Najdôležitejšie je pomôcť svojmu centru zosilnieť, aby si mohol  pre ostatných stráviť všetky tieto skúsenosti a premeniť ich na nejaký druh múdrosti. To je veľmi, veľmi dôležité.

Zenový majster Seung Sahn

Každý by chcel praktizovať na taktomo mieste – uprostred hôr, v úplnom tichu, obklopený prírodou, bez ľudí, ktorí by ťa obťažovali. Ale aj tento druh praxe je pripútaním. Pripútaním k praxi. Ak sa pripútaš k dobrej situácii, ak chceš praktizovať len v mieri, pokoji alebo prekrásnom prostredí, strácaš pravý smer zenovej praxe.

Áno, praktizujeme, aby sme dosiahli osvietenie, ale dosiahnuť osvietenie nestačí. Praktizujeme, aby sme dosiahli čistú myseľ a silné centrum, ale čo potom? Ako vo svojom každodennom živote použiješ svoju čistú myseľ? Ako použiješ svoje silné centrum, aby si pomohol ostatným? Ako sa podelíme o svoju prax s ostatnými? Toto je pravá práca osvietenia.

Barbara Pardo, JDPSN

Pred pár rokmi som išiel peši do práce, cestou, ktorá prechádza niekoľkými rušnými križovatkami mesta Cambridge. Moja myseľ bola plná denných aktivít a plánov. V dôsledku toho moja pozornosť v danej chvíli nebola v tom okamihu, ale bola roztržitá. Prechádzal som mimoriadne rušnou križovatkou. Vedľa mňa šiel slepec, mával palicou sem a tam. Ako tak ten človek šiel, jeho palica zasiahla auto zaparkované priamo na prechode pre chodcov. Pozrel som sa a na jeho tvári bolo vidieť výraz “čo to je?” Nevedel, ako prekonať túto prekážku stojacu v jeho smere. Možno si myslel, že stratil svoju cestu, alebo si svoje kroky nespočítal správne. Ako som sa tak prizeral, ďalší muž vzhliadol a povedal: “Tri kroky doľava, okolo prednej časti vozidla.” A povedal som si: “To je úžasné. Ale kde som bol ja?”

To je naša prax. Nie je to žiaden veľký, rozšírený záväzok voči vesmíru. Nie je to žiadna nádej v to, ako veci môžu fungovať v budúcnosti. Nie je to túžba, aby sa veci diali tak ako v minulosti. Je to len o tomto okamihu, reagovať spontánne: čo môže každý z nás urobiť, aby pomohol? Našou úlohou, ako prechádzame svojím každodenným životom, je pestovať túto prax, s ktorou sme už spojení. Len neviem. Ako môžem pomôcť? Často som si prial, aby to bolo zložitejšie, ale jednoducho nedokážem nájsť viac. To je všetko.

Zenový majster Bon Haeng

Dosiahnuť svoje pravé ja znamená, že z okamihu na okamih udržiavam správnu situáciu, správny vzťah a správne konanie v tomto svete. A to že v tomto vesmíre správne konám tak, aby som zachránil všetky bytosti.

Dosiahnuť osvietenie a učiť ostatné bytosti nie sú dve veci, lebo keď sa vrátiš k svojej mysli pred okamihom, než vznikne myslenie, v tom bode sa všetko jednotí. Ako by si v tom bode mohol nepomáhať všetkým bytostiam? Tvoja správna situácia, správny vzťah a správne konanie sa zjavujú priamo pred tebou. Pomáhať druhým je správna práca osvietenia – nie je to nič špeciálne. Toto je pravý cieľ buddhizmu.

Z knihy “Zenový kompas”

Praktizujeme tým, že sme prítomní v tomto okamihu a začíname spájať zážitok z okamihov prítomnosti. Môžeme to pomenovať ako pravé „ja“ alebo prepojenie, ktoré zdieľame, či vzájomné bytie, o ktorom hovorí Thich Nhat Hanh: úplné spojenie a jednota s týmto vesmírom. Táto skúsenosť nie je ničím mimoriadnym. Každá ľudská bytosť to denne zažíva. Každý deň. Mnoho, mnohokrát denne. Len tieto okamihy nespájame natoľko, aby sme si ich vždy všimli.

Takto praktizujeme a z vlastnej skúsenosti zisťujeme, že sme úplne prepojení. Hlavná zenová majsterka našej školy Bobby Rhodes raz použila príklad, ktorý mám rada. Zdvihla obe ruky a povedala: „Moja pravačka je silnejšia než ľavačka. Ale pravačka nikdy nehovorí ľavačke: ‚Ty nie si dobrá. Nie si adekvátna. Nemám ťa rada.’“ Veď viete, pomáhajú jedna druhej. Spolupracujú. Sú súčasťou toho istého tela.

Môžeme ďalej stavať na skúsenostiach spojenia s týmto vesmírom a s druhými ľuďmi a môžeme vidieť, že každá osoba je našou súčasťou. Závoj, ktorý je medzi nami a ostatnými, alebo medzi nami a týmto okamihom, je najskôr silný, ale postupne sa začína strácať. Prežívame to nie ako predstavu, ale ako pravdu. Že nie sme oddelení od tohto sveta. Zažívame to vždy, keď robíme niečo pozorne. Praktizujeme pozornosť, skúmame tento okamih, otvorenú bdelú pozornosť, otvorené vnímanie tohto okamihu svojho života a prichádzame s tým aj na miesta, kde je to ťažké. Na miestach, kde cítime strach, kde cítime hanbu, kde cítime a veríme, že sme oddelení. Praktizujeme, aby sme dokázali priniesť práve takéto skúmanie a otvorenosť na miesta, ktoré umožnia našej pravej podstate fungovať s menšími prekážkami.

Nancy Brown Hedgpeth JDPSN