V buddhizme Buddha učil, že utrpenie pochádza z mysle, ktorá rozlišuje a vytvára protiklady. Namiesto toho, aby sme boli jednoducho spojení s tým, čo je, a vážili si prítomný okamih, nechávame sa unášať predstavami a fantáziami o rôznych veciach.
Ale keďže tu sedíme a nejaký čas už praktizujeme, vieme, že tento druh myslenia nám v skutočnosti nijako nepomáha. Vieme to z vlastnej skúsenosti – nie zo slepej viery, nie preto, že nám to niekto povedal, ani nie z čítania kníh – ale z priameho zážitku.
A tak sa vraciame späť do tohto okamihu. Môžeme ho narušiť, alebo sa doň znova vrátiť – a začať odznova. Toto je bežný proces. Uvedomíme si, že nie sme prítomní, že sa myšlienkami túlam v čase a priestore – ale potom začneme znova. Znova sa vraciame. Znova sa spájame so svojím „neviem“, so svojou Veľkou mysľou, so stavom pred myslením.
A keď sme spojení – keď sme jedno so situáciou – potom máme dobrý pocit. Je to pocit radosti, a preto sme šťastní.
Zmyslom tejto praxe je, že keď nasledujeme učenie, nemusíme byť pasívni. Môžeme niečo urobiť, môžeme prevziať iniciatívu. Môžeme uvažovať a uplatniť svoj tréning, svoje učenie, v každom okamihu.
Zenová majsterka Bon Shim
