Mnohí ľudia sa snažia ovládať svoje myslenie. Najskôr sa ho pokúšajú vyriešiť. Chcú napraviť „zlé“ myslenie, chcú napraviť samých seba. Zvyčajne je to prvý krok. Význam je takýto: „Ak dokážem ospravedlniť svoje myslenie, dokážem ospravedlniť aj svoj život.“ Po mnohých pokusoch však zistia, že to nefunguje. A tak prichádza druhý krok – obviňovanie priateľov. Čoskoro však pochopia, že ani to nefunguje. Sú veľmi nešťastní. Ak v tomto postoji zotrvajú, čoskoro nebudú mať žiadnych priateľov. Prečo? Pretože v tomto stave je len jeden najlepší – ty sám. To znamená silné „ja som“. Keď si udržiavaš toto „ja som“, ty a svet sa oddeľujete. To znamená, že sa zblázniš. Blázni nemajú žiaden smer, majú len „moje konanie“.
Niekto však pochopí: „Nemôžem napraviť svoje myslenie racionalizovaním.“ A potom pochopí aj toto: „Nemôžem napraviť svoj život tým, že budem obviňovať druhých.“ Existuje mnoho spôsobov, ako sa oddeliť od sveta – nielen tým, že sa človek zblázni. Dobré filmy, dobrí priatelia, dobré knihy – prostredníctvom mnohých vecí sme sa už oddelili od sveta. Tieto veci samy o sebe nie sú ani dobré, ani zlé. Ak ich používame len pre seba, oddeľujeme sa od sveta. Ak ich však nepoužívame len pre „mňa“, dostávame sa do harmónie so svetom. To znamená dosiahnuť správny vzťah k veciam, ktoré používame.
„Oddeliť sa od sveta“ znamená stať sa prázdnym. Ľudská predstava prázdnoty je taká, že ty a svet ste oddelení. Buddhova “prázdnota” však znamená: prázdnota nie je prázdna – prázdnota je jasná. A v tejto jasnosti je všetko: ty, ja, Boh, Buddha, pes, mačka, strom, muž, žena, dobré, zlé, mám rád aj nemám rád – pretože všetko je jasné. Otázka teda znie: Ako tieto veci používaš? To je to podstatné.
